Križiacka výprava

Križiackymi výpravami nazývame v dejinách vojenské výpravy západoeurópskych šľachticov vyhlasované rímskokatolíckou cirkvou v súčinnosti so svetskou mocou proti (z pohľadu cirkvi) neveriacim a kacírom. Prvýkrát boli vyhlásené pápežom Urbanom II. 27. novembra 1095 na koncile vo francúzskom meste Clermont-Ferrand. Priamou príčinou bolo narastajúce ohrozenie východných štátov európskeho kontinentu Turkami a inými moslimskými národmi. Heslo križiakov, alebo skôr ich vedúca myšlienka mala byť "oslobodenie Kristovho hrobu z rúk neveriacich" a tento cieľ dosiahli - dočasne.

Križiacke výpravy spočiatku smerovali do krajín východného Stredomoria (križiacke výpravy v užšom zmysle). Tieto výpravy, hoci mali vojenský charakter, priniesli európskemu svetu množstvo technických a iných poznatkov. Európania sa na Blízkom Východe priučili napr. arabskej astrónomii, numerológii, ale aj umývaniu rúk pred jedlom. Neskôr sa ako križiacke výpravy, označovali všetky vojenské výpravy, ktorých cieľom bolo bojovať za tzv. pravú vieru (jej rozširovanie alebo očisťovanie od bludov) z hľadiska katolíckej cirkvi. Za križiacke výpravy bol považovaný aj boj Rádu nemeckých rytierov proti polabským Slovanom (Prusom) a Poliakom, boj Žigmunda Luxemburského proti husitskému revolučnému hnutiu, boje v Uhorsku, na Balkáne proti Osmanom a vojna proti Maurom na Pyrenejskom polostrove a pod.